Maori sa približne pred 1000 rokmi pripravili do týchto končín sveta na veľkých kajakoch zo strednej oblasti Tichého oceánu. Vedení veľkými náčelníkmi a moreplavcami, pomenovali túto krajinu Aotearoa (Krajina dlhého bieleho oblaku). Archeologické nálezy potvrdzujú, že prví usadlíci obývali Južný ostrov, hoci v ďalších obdobiach väčšina maorov sídlila prevažne na Severnom ostrove. V tejto krajine si maori rozvíjali vlastnú kultúru chytania rýb, lovu zveri a pestovania plodín, najmä kumary (sladkých zemiakov), ktoré si priniesli z ich ostrovov. Ich špecifická kultúra, zahŕňajúca ústne tradície, zvyky, waiata (piesne), ľudové umenie a remeslá i hierarchia spoločenského systému, je jedinečná vo svete.

Maori tvoria whanau (rozšírené rodové skupiny), hapu (podkmene, niekoľko whanau) a iwi (kmene, niekoľko hapu), vedú ich kaumatua a kuia (mužskí a ženskí predstavitelia starších, hlavy rodov) a rangitira (náčelníci). Systém tapu (považovanie vecí a činností za posvätné alebo niečo mimoriadne) bol vytvorený z dôvodu usmerňovania spôsobu každodenného života, ktorý prebiehal pod vedením tohunga (duchovných). Dôležitým pojmom je mana, aj keď neexistuje presný preklad, predstavuje ideu individuálneho alebo skupinového vplyvu, týkajúcu sa prestíže, hrdosti a dôstojnosti.

Wharenui, obyčajne použitím symboliky kmeňa predkov, odráža tradíciu, ducha a históriu daného iwi alebo hapu a väčšinou sú to veľmi zložité drevorezby s legendárnymi figúrami tupuna (predkov), duchov, božstiev a s nádhernými tkanými tapisériami. Maorský umelecký štýl je veľmi expresívny a na celom svete vysoko oceňovaný. Často sa zakladá na motíve koru (alebo zavinutom liste papradia). Tento vzor sa využíva pri tkaní (kde sú dôležité aj geometrické motívy), v rezbárstve, pri tvorení plastík z pounamu (jadeidu/nefritu) a tiež v spletitých moko (maorských tetovaniach).

Maorské tradičné náboženstvo verí v mnohé božstvá a bohyne, ktoré sú pričlenené rozličným oblastiam života. K najhlavnejším patria tieto: Tane (božstvo stromov a vtákov), Rongo (božstvo mieru a poľnohospodárstva), Tu (božstvo vojen) a Tangaroa (božstvo mora a rýb). V 19. storočí sa náboženstvom mnohých maorov stalo kresťanstvo a mnohí sú členmi maormi založenými cirkvami Ratana alebo Ringatu. Karkia (modlitby) sú dôležitou súčasťou maorských ceremónií, vrátane privítania do marae. Tradičná uvítacia ceremónia sa skladá z tanca, spevov, príhovorov a formálneho uvítania. Po jej ukončení manuhiri (hostia) a tangata whenua (hostiteľský kmeň) vykonajú hongi (tradičný pozdrav sprevádzaný trením nosov) a presunú sa do wharenui, kde pokračujú v oslave.

Ďalšie osídľovanie

Holandský moreplavec Ábel Tasman je považovaný za prvého Európana, ktorý v roku 1642 zdokumentoval Nový Zéland. Po potýčke s maormi sa Tasman však rozhodol zmapovať len časť pobrežia. V roku 1769 sa britský moreplavec a kartograf James Cook pri prvej z jeho troch návštev vylodil na východnom pobreží Severného ostrova.

S pozoruhodnou presnosťou zmapoval tri hlavné ostrovy Nového Zélandu. V roku 1779 sa britská Východo-indická spoločnosť rozšírila aj o oblasť Nového Zélandu. Ako pokračovalo osídľovanie Austrálie, lovci veľrýb, moreplavci a cestovatelia začali ako základňu využívať aj Nový Zéland. V roku 1792 sa v Dusky Sound vytvorila prvá stála usadlosť lovcov tuleňov a od roku 1800 lovcov veľrýb a tuleňov (britských/austrálskych a amerických) nasledovali misionári a obchodníci. V roku 1838 sa maori žijúci v Bay of Islands snažili nájsť nejakú formu ochrany pred značným prílivom námorníkov z Ameriky a Európy. V roku 1840 vo Waitangskej dohode podpísali maorskí náčelníci odovzdanie suverenity nad oblasťou Nového Zélandu do rúk Britskej monarchie.

Dohoda maorom garantovala trvalé vlastníctvo pozemkov, lesov a rybárskych oblastí a zároveň im udeľovala práva a privilégiá Britských občanov. V období nasledujúcich dvoch desaťročí, rastúci počet európskych usadlíkov, privezenie strelných zbraní, chorôb a neustále obchodné ťaženia viedli k sporom o pozemky a na Severnom ostrove vyústili do novozélandských pozemkových vojen.

Od roku 1880 a súčasne od roku 1975 bol zriadený Waitangský tribunál, ktorý rieši záležitosti a uplatňovanie nárokov týkajúce sa tejto dohody. Oblasť Waitangi je jedným z najvýznamnejších historických miest Nového Zélandu a výročie podpísania dohody, Waitangijský deň (6. februára) je štátnym sviatkom.

V roku 1893 sa Nový Zéland stal prvým nezávislým štátom, ktorý zaviedol hlasovacie právo pre ženy, vyplácanie dôchodku starším občanom (1898), bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zároveň takú radikálnu myšlienku ako stanovenie minimálnej mzdy a zabezpečenie nezávislej industriálnej arbitráže medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Väčšina európskych prisťahovalcov, ktorí pricestovali na Nový Zéland v období rokov 1840 a 1900 boli Angličania alebo Škóti, ale prichádzali aj Íri a zopár usadlíkov bolo z Whalesu. Pomerne silne zastúpené bolo aj Holandsko a mnohé ďalšie európske krajiny. Po II. svetovej vojne tu našlo svoj domov mnoho utečencov a z dôvodu súčasných politických konfliktov je tu aj mnoho prisťahovalcov z krajín bývalej Juhoslávie.

Maori tvoria najpočetnejšiu menšinu, čo je približne 15% z obyvateľstva (vyše 500 000). Príliv prisťahovalcov z Polynézie, z oblasti južných tichomorských ostrovov ako Samoa, Tonga a Cookových ostrovov, je tiež výrazný. Auckland má svetové prvenstvo v počte polynézskeho obyvateľstva. V posledných rokoch stúpol aj počet prisťahovalcov z Ázie, najmä z Vietnamu, Laosu, Kambodže, Hong Kongu, Taiwanu a z Kórei. Početné je aj zastúpenie Indických prisťahovaIcov, či sú to už Indovia z Gujarátu (India) alebo z indickej menšiny žijúcej na Fidži.

PRÍRUČKA MAURSKEJ VÝSLOVNOSTI

Mnohé názvy novozélandských miest sú v maorštine a tiež v angličtine, ktorá je úradným jazykom Nového Zélandu. Pokiaľ by ste sa potrebovali spýtať na smer vašej cesty, pomôže vám, ak ich budete vedieť správne vysloviť. Každá hláska v maorštine končí samohláskou a vyslovujú sa vždy, aj keď sú na konci slova. Päť samohlások: a, e, i, o, u môže byť vyslovovaných krátko alebo dlho (á, é, í, ó, ú).

a: ako v slove mama alebo báseň
e: ako v slove ten alebo témy
i: ako v slove vtip alebo mím
o: ako v slove tona alebo bója
u: ako v slove sud alebo súd

Keď sa nachádzajú dve samohlásky vedľa seba, vyslovujú sa obe a pritom znejú čiastočne spolu. Napríklad pri „ai“ to znie ako „aí“ a „í“ znie vyššie.

Rozpoznávame desať spoluhlások: h, k, m, n, p, r, t, w, ktoré sa vyslovujú ako v slovenčine; „ng“ sa vyslovuje ako nosové n a „wh“ znie ako naše „ôh“, alebo v niektorých oblastiach ako veľmi jemné „f“.

Maorské názvy miest sú všeobecne odvodené od rázu krajiny alebo od udalostí, ktoré sa tam stali.